Jezdec: Mika Häkkinen

Kariéra

2007 - F1 Tests: Team McLaren Mercedes
2007 - DTM: AMG-Mercedes, 8.místo, 22 bodů (2 vítězství, 2 nejlepší startovní pozice)
2006 - DTM: AMG-Mercedes, 6.místo, 25 bodů (3 stupně vítězů, 2 nejrychlejší kola)
2005 - DTM: Sport Edition AMG-Mercedes, 5.místo, 30 bodů (1 vítězství, 3 stupně vítězů, 1 nejlepší startovní pozice, 3 nejrychlejší kola)
2001 - F1: West McLaren Mercedes, 5.místo, 37 bodů (2 vítězství, 3 stupně vítězů, 3 nejrychlejší kola)
2000 - F1: West McLaren Mercedes, 2.místo, 89 bodů (4 vítězství, 11 stupňů vítězů, 5 nejlepších startovních pozic, 9 nejrychlejších kol)
1999 - F1: West McLaren Mercedes, Mistr světa, 76 bodů (5 vítězství, 10 stupňů vítězů, 11 nejlepších startovních pozic, 6 nejrychlejších kol)
1998 - F1: West McLaren Mercedes, Mistr světa, 100 bodů (8 vítězství, 11 stupňů vítězů, 9 nejlepších startovních pozic, 6 nejrychlejších kol)
1997 - F1: West McLaren Mercedes, 6.místo, 27 bodů (1 vítězství, 3 stupně vítězů, 1 nejlepší startovní pozice, 1 nejrychlejší kolo)
1996 - F1: Marlboro McLaren Mercedes, 5.místo, 31 bodů (4 stupně vítězů)
1995 - F1: Marlboro McLaren Mercedes, 7.místo, 17 bodů (2 stupně vítězů)
1994 - F1: Marlboro McLaren Peugeot, 4.místo, 26 bodů (6 stupňů vítězů)
1993 - F1: Marlboro McLaren, 3 závody, 15.místo, 4 body (1 stupeň vítězů)
1993 - PMSC: (2 vítězství)
1992 - F1: Team Lotus, 8.místo, 11 bodů
1991 - F1: Team Lotus, 15.místo, 2 body
1990 - F3 British: Mistr světa, 121 bodů
1990 - F3 Germany: Marlboro Team West Surrey Racing, 1 závod, 14.místo, 20 bodů (1 vítězství, 1 nejlepší startovní pozice, 1 nejrychlejší kolo)
1989 - F3 British: 7.místo, 18 bodů

Mika začal ako 5 ročný s motokárami, získal 5 titulov majtra Fínska, v roku 1987 sa stal vo Formule Ford majstrom Fínska, Nórska aj Švédska. Jeho najrýchlejšie kolá boli zvyčajne o sekundu lepšie ako dosahoval držiteľ škandinávskej, fínskej a európskej koruny, JJ Lehto.

Mika sa dostal aj na známi festival Formuly Ford do Brads Hatch, kde súperil s Eddiem Irvinom, Karlom Wendlingerom, Allanom McNishom a Mika Salom. V Októbri 1987 ho firma Marlboro pozvala na testy mladých jazdcov do Doningtonu. Mladíkov posudzoval Ron Dennis  z McLarenu a majster sveta F1 z roku 1976 James Hunt. Najlepší boli Jean Alesi a Volker Weidler, ktorých vybrali do Formuly 3000, Eddieho Irvina a JJ Lehta vybrali do F3, a Allan McNish s Mikom Häkkinenom získali miesto v sérií Vauxhall Lotus Challenge, v tíme Dragon Motorsport-Marlboro. V roku 1988 obsadili v Anglickom seriáli s McNishom prvé dve miesta  v celkovom hodnotení, pričom Mika skončil druhý.  Mika však vyhral európsky seriál, o jeden pod pred Dánom Larsenom.

Ďalšou Häkkinenovou zástavkou, na rok 1989, bola britská Formula 3. Tímu Marlboro Dragon sa však so šasmi od Reynarda a motorom od Toyoty príliš nedarilo, a Mika získal iba jedno víťazstvo, a to ako hosť v tíme West Surrey Racing. Do tohoto tímu Mika prestúpil na sezónu 1990, a s jedenástimi víťazstvami a rovnakým počtom pole positions sa stal britským šampiónom. Sezóna tejto kategórie monopostov tradične vrcholí pretekmi na ostrove Macao. Prvú rozjazdu Häkkinen vyhral, ale v druhej prišiel o víťazstvo pri kontroverznej nehode s istým Nemcom, Michaelom Schumacherom.

Po týchto pretekoch predostrel Häkkinenov manažér, Keke Rosberg, záujem tímu Lotus. Hoci Lotus vtedy nepatril medzi kvalitné tímy, Mika sa, na úvodnej Veľkej Cene USA vo Phoenixe, kvalifikoval do stredu štartového poľa, pričom jeho tímový kolega Julian Bailey sa nekvalifikoval. V Imole posunula FIA oboch jazdcov až na koniec štartového poľa, ale Mika aj tak získal 2 body ako prvé ale zároveň aj posledné v sezóne 1991.

V roku 1992 Mika získal 11 bodov, takže šéf tímu, Peter Collins ho , pochopiteľne, nedokázal v Lotuse udržať. Mika bol pôvodne dohodnutý s Frankom Williamsom, ale ten uprednostnil Damona Hilla, podobne to dopadlo aj s prestupom do tímu Ligier. Najlepšie, pre Häkkinena, sa vyvíjala situácia v McLarene, druhým jazdcom bol Michael Andretti, ale syn slávneho otca sa nedokázal v F1 presadiť. Tri preteky pred koncom sezóny odišiel Andretti späť do Indycar, a Mika Häkkinen, ktorý bol dovtedy testovacím jazdcom, dostal šancu.

V Portugalsku šokoval, keď dokázal v kvalifikácií zajazdiť lepší čas ako Ayrton Senna, preteky síce nedokončil, ale vynahradil si to tretím miestom v Suzuke, čím si získal priazeň McLarenu, a ostal v ňom na plný uväzok. V roku 1994 získal Mika druhé miesto v Belgicku, a päť tretích miest, čo mu zaistilo celkové štvrte miesto v konečnom poradí. 

V roku 1995 bol model MP4/10 bol neovládateľný, a Mika dokázal získať dve druhé miesta až keď dorazil model MP4/10B. V Austrálskom Adelaide utrpel zranenia hlavy, iba o vlások unikol smrti, a ostal v kóme.

  Na začiatku roku 1996 boli v F1 ľudia, ktorý Häkkinena úplne odpisovali, a tvrdili že už nikdy nebude taký dobrý ako bol pred svojou haváriou.  Mika vyzeral ako keby stále bojoval s depresiou, mal vraj stále nepriateľský pohľad, a jeho oči boli neustále schované za slnečnými okuliarmi. To že je v poriadku, dokázal piatym miestom v úvodných pretekoch sezóny 1996, ale trvalo ešte nejaký  čas, kým samotný Mika pripustil že sa cíti v poriadku. Mika nesk§r priznal že s modelom MP4/11 nebol spokojný, ale to že sa umiestňoval väčšinou na piatom, alebo šiestom mieste bola skôr jeho chyba, čo bolo preňho veľmi skľučujúce. Po Veľkej Cene Monaka sa však situácia zlepšila, a pred Veľkou Cenou Veľkej Británie Mika otvorene povedal že  celý tým urobil pokrok.

 V roku 1997  dosiahol Häkkinen, v Jereze, svoje prvé víťazstvo, aj keď mu ho posunul jeho tímový kolega Coulthard.  Blízko k víťazstvu mal Mika aj v Silverstone, tam mu však 6 kôl pred koncom zlyhal motor, alebo na Veľkej Cene Luxemburska, kde mu opäť zlyhal motor.

Hovorí sa, že keby Coulthard v Jereze neposunul Häkkinenovi víťazstvo, Mika by bol na tom psychicky tak zle, že by svoju kariéru pravdepodobne zavesil na kliniec, nestalo sa tak, Mika v Jereze vyhral, čo ho povzbudilo, a v roku 1998 po okruhoch na svojom MP4/13 "lietal". Mika vyhral 8 Veľkých Cien, ale aj tak sa o všetkom rozhodovalo v Suzuke, medzi ním a Schumacherom. Schumacher však preteky nedokončil a Mika Häkkinen sa mohol radovať so svojho prvého titulu majstra sveta.

V roku 1999 mal Mika veľké predpoklady obháiť titul, jeho šance sa ešte viac zväčšili po zranení Michaela Schumachera na Veľkej Cene Veľkej Británie, Mika bol však pod obrovským tlakom čo dokázala aj jeho zle zaradená rýchlosť v Monze. Navyše Michaela Schumachera dokázal výrazne nahradiť Eddie Irvine, a o titule sa opäť rozhodovalo v Suzuke. Irvine sa spoliehal na Schumachera, no ten nemal v úmysle mu pomôcť a Mika svoj titul obhájil. V roku 2000 sa o titule rozhodovalo opäť v Suzuke, tentoraz ho však získal Schumacher, Mika vyhral štyri krát, rok 2001 bol už iba jeho márnou snahou, pretože nebol v dobrej forme, ale aj tak si zbierku svojich víťazstiev zaokrúhlil na dvadsiatku, keď sa mu splnili jeho 2 želanie: vyhrať v Silverstone a na ovále Indianapolis. Na konci sezóny 2001 ohlásil ročnú prestávku, do F1 sa už však nevrátil.