Jezdec: Emerson Fittipaldi

Kariéra

2008 - Brasil GT3: 12.místo, 26 bodů
1996 - Champ Cars: Hogan Penske Racing, 19.místo, 29 bodů (1 nejrychlejší kolo)
1995 - Champ Cars: Penske Racing, Rahal/Hogan Racing, 11.místo, 67 bodů (1 vítězství, 2 stupně vítězů, 2 nejrychlejší kola)
1994 - Champ Cars: Penske Racing, 2.místo, 178 bodů (1 vítězství, 10 stupňů vítězů, 2 nejlepší startovní pozice, 3 nejrychlejší kola)
1993 - Champ Cars: Penske Racing, 2.místo, 183 bodů (3 vítězství, 9 stupňů vítězů, 2 nejlepší startovní pozice, 2 nejrychlejší kola)
1992 - Champ Cars: Penske Racing, 4.místo, 151 bodů (4 vítězství, 7 stupňů vítězů, 2 nejlepší startovní pozice, 3 nejrychlejší kola)
1991 - Champ Cars: Penske Racing, 5.místo, 140 bodů (1 vítězství, 6 stupňů vítězů, 2 nejlepší startovní pozice)
1990 - Champ Cars: Penske Racing, 5.místo, 144 bodů (1 vítězství, 6 stupňů vítězů, 2 nejlepší startovní pozice)
1989 - Champ Cars: Patrick Racing, Mistr světa, 196 bodů (5 vítězství, 8 stupňů vítězů, 4 nejlepší startovní pozice)
1988 - Champ Cars: Patrick Racing, 7.místo, 105 bodů (2 vítězství, 5 stupňů vítězů, 1 nejlepší startovní pozice)
1987 - Champ Cars: Patrick Racing, 10.místo, 78 bodů (2 vítězství, 3 stupně vítězů)
1986 - Champ Cars: Patrick Racing, 7.místo, 103 bodů (1 vítězství, 5 stupňů vítězů, 2 nejlepší startovní pozice)
1985 - Champ Cars: Patrick Racing, 6.místo, 104 bodů (1 vítězství, 4 stupně vítězů)
1984 - Champ Cars: WIT Racing, H&R Racing, Patrick Racing, 9 závodů, 15.místo, 30 bodů
1980 - F1: Skol Fittipaldi Team, 15.místo, 5 bodů (1 stupeň vítězů)
1979 - F1: Fittipaldi Automotive, 21.místo, 1 bod
1978 - F1: Fittipaldi Automotive, 10.místo, 17 bodů (1 stupeň vítězů)
1977 - F1: Copersucar-Fittipaldi, 12.místo, 11 bodů
1976 - F1: Copersucar-Fittipaldi, 17.místo, 3 body
1975 - F1: Marlboro Team Texaco, 2.místo, 45 bodů (2 vítězství, 6 stupňů vítězů, 1 nejrychlejší kolo)
1974 - F1: Marlboro Team Texaco, Mistr světa, 55 bodů (3 vítězství, 7 stupňů vítězů, 2 nejlepší startovní pozice)
1973 - F1: John Player Team Lotus, 2.místo, 55 bodů (3 vítězství, 8 stupňů vítězů, 1 nejlepší startovní pozice, 5 nejrychlejší kola)
1972 - F1: World Wide Racing, John Player Team Lotus, Mistr světa, 61 bodů (5 vítězství, 8 stupňů vítězů, 3 nejlepší startovní pozice)
1971 - F1: Gold Leaf Team Lotus, World Wide Racing, 6.místo, 16 bodů (3 stupně vítězů)
1970 - F1: Gold Leaf Team Lotus, 5 závodů, 10.místo, 12 bodů (1 vítězství)
1970 - F2 Euro: Team Bardahl, 3.místo, 25 bodů (4 stupně vítězů)

Emerson sa  k  pretekaniu dostal cez svojho otca, ktorý robil športového novinára a komentátora. Spočiatku pretekal iba Emersonov brat Wilson, a Emerson mu robil mechanika a jazdil na motocykloch. Potom začal pretekať aj Emerson. V roku 1967 si bratia postavili formulu, na záklede Volkswagenu Karmann Ghia, poháňanú dvojlitrovým motorom Porsche. Emerson sa na nej zúčastnil na majstrovstvách Brazílie, a skončil druhý za Carlosom Pacem.

Emerson bol z bratskej dvojice šikovnejší, ale ak si chcel jazdením zarábať musel sa presunúť do Európy, pretože všetko podstatné sa v tých časoch odohrávalo práve na starom kontinente. V roku 1969  Emerson začal svoju Európsku kariéru, usadil sa v Londýne a kúpil si pretekárske auto Ford Merlyn, s ktorým sa zúčastňoval na pretekoch triedy Ford. Prvé výsledky boli katastrofálne, a Emerson pomýšľal na ukončenie svojej Európskej kariéry.

Zoznámil sa však so špecialistom na prípravu športových vozov, Dennym Rowlandom, ktorý mu dal Ford do poriadku, a Emerson  vyhral tri z nasledujúcich siedmych pretekov. V Emersonovi určite videli talent, a  ešte v tom istom roku sa presadil na Lotuse Jima Russela v Britskej sérií Formuly 3. Svojim výkonom presvedčil aj samotného Colina Chapmana, šéfa Lotusu, a prijal zmluvu na sezónu 1970 za tento tím, vo Formuly 2.

V roku 1970 ponúkol Frank Williams po smrti Piersa Courageho, Emersonovi miesto v F1. Emerson tejto ponuke len ťažko odolával a preto ho Colin Chapman nasadil do svojho Lotusu, ako tretieho jazdca na Veľkú Cenu Veľkej Británie. Nepočínal si zle, obsadil ôsme miesto, a už o dva týždne v Hockenheime skončil štvrtý. Potom prišla Veľká Cena Talianska, osudná pre Jochena Rindta. Po jeho smrti ostávali dva preteky, Veľká Cena USA a Mexika, pričom Jochena mohol poraziť iba Jackie Ickx, Emersonova úloha bola jasná, prísť v oboch pretekoch do cieľa pred Belgičanom.

Na Veľkej Cene USA  sa Emerson prepadol z druhého radu až na siedme miesto a vyzeralo to že svoj tím sklame. Postupne však všetci pred ním, aj Ickx odstúpili, a keď v 99.kole Rodriguez musel doplniť do svojho BRM palivo, Emerson sa ocitol vo vedení, a na konci pretekov si zapísal svoje prvé víťazstvo. Vo svojej dobe bol piatym jazdcom ktorému sa podarilo vyhrať vo svojej úvodnej sezóne, a tretím najmladším víťazom Veľkej Ceny.

Sezóna 1971 bola pre Lotus zlá, podpísalo sa pod to zbytočné plytvanie silami s turbínovým experimentom v Lotuse 56 B, ale aj Rindtova smrť, z ktorej sa Lotus nevedel spamätať. Takýto monopost postavil Chapman do pretekov iba tri krát, a ostal v zabudnutí. Emerson okrem iného v tomto roku prežil dopravnú nehodu pri francúzskom Dijone, kvôli ktorej musel vynechať Veľkú Cenu Holandska.

Starý lotus 72 potreboval zmenu, čo si uvedomoval aj Chapman, a na sezónu 1972 bol Lotus úplne vynovený. Emerson vo vynovenom voze vyhral Veľkú Cenu Španielska, Belgicka, Veľkej Británie, Rakúska a Talianska, stal sa prvým Brazílskym majstrom sveta, a v rodnej krajine ho oslavovali ako žijúceho boha.

Začiatok sezóny 1973 sa niesol v znamení Emersona, vyhral 3 zo štyroch úvodných pretekov. Potom akoby Lotusu 72, ktorý jazdil už svoju štvrtú sezónu začal dochádzať dych, navyše prišiel do tímu "rýchly Švéd" Ronnie Peterson. Emerson nemal s Ronniem dobré vzťahy, hlavne kvôli tomu že Ronnie neakceptoval Emersona ako jasnú tímovú jednotku a zatial čo Emerson pracoval na monoposte so svojimi mechanikmi, Ronnie iba povedal tím svojim aby mu monopost nastivili tak ako Emersonovi, Emersona navyše štvalo že Colin Chapman neuplatňoval tímovú réžiu.

Problémy vyvrcholili na Veľkej Cene Talianska, keď mal Emerson ešte teoretickú šancu na zisk titulu, ale Ronnie ho už tretíkrát obral o prvé miesto, vtedy sa Emerson rozhodol dať Lotusu zbohom, a na sezónu 1974 prestúpil do McLarenu.

McLaren mal za sebou silného sponzora, Malrboro, a to sa ukázalo aj na modely McLaren M23, s ktorým Emerson bojoval o titul proti Schetckterovi na Tyrrelle, a dvojici z Ferrari, Laudovi a Regazzonimu. Do Veľkej Ceny Francúzska viedol v priebežnom poradí Emerson, v Dijone mu však vypovedal motor, a Ferraristi sa dostali pred neho, na Veľkej Cene Veľkej Británie skončil Emerson druhý za Scheckterom, a v priebežnom poradí viedol, avšak jeho traja prenasledovatelia boli iba o bod za ním. Potom prišli poruchy na Veľkej Cene Rakúska a Nemecka, ktoré Emersona odsunuli až na štvrté miesto, v Taliansku skončil druhý a v Kanade vyhral. Na záverečnej Veľkej cene USA sa rozhodovalo medzi Emersonom a Regazzonim, Ferrari však postihli nečakané technické problémy, a Emerson si štvrtým miestom zabezpečil druhý titul, stal sa vtedajším najmladším dvojnásobným majstrom sveta.

V roku 1975 sa Ferrari "pomstilo" a Lauda porazil Emersona v boji o titul. Na sezónu 1976 Emerson uprednostnil pre McLarenom rodinný tím Copersucar, vybudovaný jeho bratom Wilsonom. Emerson samozrejeme rátal so zlými umiestneniami, a myslel si že tento problém postupne ich tím prekoná. Opak bol však pravdou, a v piatich sezónach bolo Emersonovým najlepším umiestnením druhé miesto na Veľkej Cene Brazílie v roku 1978. Pôsobenie v tomto tíme sa považuje za premárnenú kariéru. V roku 1980 Emerson ukončil svoju jazdeckú kariéru, ale do roku 1982 viedeol tím Copersucar, potom už nevydržal tlak tvrdého biznisu, a tím musel skončiť.

Toto však nie je koniec Emersonovej kariéry, v roku 1984 začal pretekať v sérii CART, v roku 1985 dosiahol prvé víťazstvo na okruhu v Michigene,a v roku 1988 sa stal šampiónom CART. V roku 1989 a 1993 triumfoval na 500 míľ indianapolis. Napriek úctyhodnému veku Fittiúaldi stále nechcel skončiť, o uvažovaní nad ukončením kariéry ho prinútila havária na Michigenskom ovále v roku 1996. Z tejto havárie sa zotavoval 3 mesiace, opäť sa však vrátil za volant. Ďalšu haváriu prežil  v roku 1997, ako spolujazdec svojho syna na okruhu v Sao Paulo, ani teraz však neohlásil koniec, tu už ale zakročili lekáry ktorý povedali : "Už toho bolo naozaj dosť".